Do dôchodku budem mať splatené všetky dlhy. Dožijem sa ho v relatívnom zdraví a s finančnými rezervami. Minimálne časť peňazí rozdelím deťom ešte za svojho života. Nezabudnem zabezpečiť rodinu na čas dedičského konania.
.

✅ PREČO?
Lebo peniaze si do hrobu nezoberiem. Nevyužiť ich je plytvanie!

Tu bude krátke video (3-5 minút).
Vytvoríme ho až úplne na koniec, keď budú pozbierané všetky podnety a myšlienky.

Toto je zárodok témy v rámci projektu 20 finančných cieľov. Ďalšie texty, zaujímavosti a odkazy budú doplnené.

Ako na dôchodku žiť a nie iba prežívať?

„Na smrteľnej posteli sa nebudete trápiť tým, koľko ste zarobili peňazí alebo koľko máte v banke. Silno pochybujem, že si tam budete kontrolovať zostatok na účte.“
Ken Honda, 📚 Šťastné peniaze (2019)

Nepracujte zadarmo!

Ak sme seniori, máme našetrené peniaze, ale žijeme bez toho, aby sme tieto peniaze využili, potom sme roky najlepšieho života premrhali prácou, z ktorej sme nezískali nič užitočné. Žiadne zážitky, žiadne skúsenosti, žiadnu radosť. Nič.
Existuje kniha, ktorá doteraz nebola preložená do slovenčiny, v roku 2020 ju napísal Bill Perkins a volá sa 📚 Die With Zero (preklad: Zomrieť s nulou). Autor hovorí, že hoci je nereálne zomrieť s nulou na účte, je to veľmi hodnotný cieľ. S týmto cieľom na mysli získame od života viac, než by sme inak získali:
„Keď strávite hodiny a hodiny vášho života zarábaním peňazí a potom umriete bez toho, aby ste tieto peniaze minuli, potom ste plytvali drahocennými hodinami vášho života. Nie je cesta, ako získať tieto hodiny späť.
Bohužiaľ, mnoho ľudí trávi svoj život tak, že postavia studňu, dajú do nej pumpu a začnú pumpovať vodu do šálky. Šálka ​​sa rýchlo zaplní a začne pretekať. Srknú si a pokračujú v pumpovaní. Na konci svojich životov, keď celý život pumpovali, zistia že majú stále smäd. To je plytvanie! Predstavte si ľútosť, ktorú budete cítiť vašich dní, keď zistíte, že ste nezaplnili svoj život uspokojivými spomienkami.“

Prepnúť sa zo stavu šetrenia do stavu míňania nie je ľahké, ale je to nutné

Ľudia sa naučia sporiť peniaze na starobu, ale keď staroba príde, sporia peniaze ďalej, namiesto, aby ich míňali (čo neplatí iba na Slovensku – v USA majetok ľudí na dôchodku rastie, namiesto, aby sa znižoval). Počúvame, že máme budovať majetok, aby sme si na dôchodku mohli užívať život, ale keď ten dôchodok príde, neužívame si. Možno nevieme ako, možno si však tiež myslíme, že sme nesmrteľní. Stále držíme peniaze na horšie časy, v reáli však tomuto strachu obetujeme najlepšie roky našich životov.
Ak je nám 60-70 rokov, zdravie už neslúži najlepšie, stále však vieme robiť veľa. Rozhodne viac, ako keď je nám 70-80. A keď je nám 70-80, stále dokážeme viac, než keď nám bude 80-90. Preto by sme mali do 70 rokov míňať viac, než keď nám bude 70-80. A vo veku 70-80 by sme mali míňať viac než vo veku 80-90. Jednoducho preto, že vo veku 80-90 možno už ani nebudeme schopní si ušetrené peniaze užiť. Bill Perkins vo svojej knihe 📚 Die With Zero doslova hovorí, že by sme v úvodných rokoch seniorského veku mali „agresívne utrácať“ a spomína Ezopovu bájku o kobylke, ktorá celé leto len hrala a tancovala, a o mravcoch, ktorí celé leto iba pracovali, aby mali zásoby na zimu: „Je čas pracovať (a šetriť) a čas sa hrať. Optimálny život zahŕňa prežitie aj prosperovanie. Kobylka je natoľko zameraná na zábavu a užívanie si okamihu, že zabudne na prežitie a jej život bude krátky. Ale mravec tiež robí veľkú chybu – ťažko pracuje, aby prežil do ďalšieho roka, je však tak zamestnaný prežitím, že si nestihne užiť leto a baviť sa. Ani jeden extrém neposkytne naplnený život.
Pochopiť túto logiku je jedna vec, uviesť ju do praxe, je iný príbeh. Nie je ľahké vedieť, ktorou cestou sa vydať. Optimálny balans medzi šetrením a míňaním nie je na prvý pohľad viditeľný. Ak dekády nábožne investujete, môže byť ťažké to zastaviť – za predpokladu, že si ste vôbec vedomí, že by ste mali zastaviť.
Mnohí z nás majú sklon odkladať uspokojenie a šetriť na budúcnosť. A schopnosť oddialiť uspokojenie nám dobre slúži. Byť schopný chodiť do práce včas, platiť každodenné účty, starať sa o naše deti, dávať jedlo na stôl – to sú v živote základné veci. Ale v skutočnosti odďaľovanie uspokojenia je užitočné len do určitej miery. Ak tlačíte každý deň na pílu príliš, riskujete, že sa jedného rána prebudíte a zistíte, že ste sa na konci a vlastne ste ani nežili. V krajnom prípade „neustále odkladané uspokojenie“ znamená „žiadne uspokojenie“.
Psychologický presun z módu šetrenia do módu míňania nie je ľahký. Zmeniť hlboko zakorenený zvyk nie je nikdy ľahké. Celý život ste strávili ako solídny a zodpovedný sporiteľ a je ťažké naraz zaradiť spiatočku a začať robiť opak. Pre ľudí zvyknutých akumulovať bohatstvo nie je deakumulácia prirodzená. Staré zvyky odchádzajú veľmi ťažko. Mnohí ľudia vytvárajú príliš veľké finančné rezervy, pretože sa boja budúcnosti. Čím väčší je ich strach, tým vytvoria väčšie finančné rezervy, ktoré na konci svojich životov nevyužijú. V konečnom dôsledku stratia roky produktívneho života, pretože sú otrokmi svojho strachu. Vzdajú sa rokov života, keď sú zdraví a plní elánu, aby si (možno, pozn.) kúpili niekoľko extra týždňov života, keď sú chorí a imobilní. Pokiaľ toto nie je iracionálne, potom neviem čo je!“

Využite čas naplno!

Naše možnosti v každom období života sú rôzne. Keď sme mladí, máme zdravie, čas, ale málo peňazí. Keď sme starí, máme peniaze čas, ale chatrné zdravie. Iba vo veku 30 až 60 rokov môžu byť zdravie, čas a peniaze relatívne v rovnováhe. Viď obrázok:

Skutočné bohatstvo nespočíva v nazhromaždenom majetku, ale v spomienkach, ktoré sme získali a príbehoch, ktoré za sebou zanechávame. Čas je obmedzený zdroj a akonáhle je preč, nemožno ho získať späť. Preto je dôležité zažiť najlepšie okamihy života v správnom čase – keď má človek fyzické a duševné schopnosti naplno si ich užiť. Kumulovať skúsenosti a zážitky vedie k bohatšiemu a uspokojivejšiemu životu. Úžitok z nich máme jednak vo chvíli, keď ich prežívame, jednak vo chvíli, keď na nich spomíname. Čím dlhšie, na nich spomíname, tým väčší z nich máme úžitok. Bill Perkins používa termín „zložené úročenie zo spomienok“ a pýta sa: „Ako chcete, aby si vás vaše deti pamätali? Alebo inak: Aké spomienky chcete, aby s vami vaše deti mali? Čas s našimi deťmi je zásadný, pretože spomienky našich detí na nás sú trvalé v dobrom aj zlom. Vedci už nejaký čas vedia, že mladí ľudia, ktorí ako deti dostali viac pozornosti a záujmu svojich rodičov, s nimi mali lepšie vzťahy a tiež nižšiu náchylnosť k návykovým látkam a depresiám. Vieme to aj vďaka štúdii, ktorá prebehla na viac ako 7000 ľuďoch stredného veku. Vedci sa pýtali mnoho otázok, ako napríklad: Koľko času a pozornosti vám dávali rodičia, keď ste to potrebovali? alebo: Koľko z vás to naučili o živote? alebo: Ako by ste ohodnotili váš vzťah s vašou matkou a otcom počas doby, keď ste vyrastali? Veci zistili, že tí dospelí, ktorí mali spomienky na vyšší záujem svojich rodičov, skončili s lepším zdravím a nižšou úrovňou depresie.“

Deti najviac ocenia dedičstvo vo veku 26 až 35 rokov

Bill Perkins rozpráva príbeh 📖 ženy, ktorá sa rozviedla a s deťmi žila roky na hranici chudoby. Neskôr sa znova vydala a začalo sa jej dariť lepšie. Keď mala 49 rokov, jej rodičia zomreli a zistila, že celý život šetrili a ona a jej súrodenci dostali každý 130 000 dolárov. Bola to vítaná suma, hovorila si však, že by oveľa radšej dostala peniaze skôr – keď mala s deťmi reálne existenčné problémy.
Bill Perkins tvrdí – a nedá sa s ním nesúhlasiť – že problém ľudí, ktorí nechávajú dedičstvo deťom až v okamihu svojej smrti, spočíva v tom, že nechávajú 3 veci na náhodu: „Dáte náhodnú sumu peňazí v náhodnom čase náhodným ľuďom (pretože ktovie, či všetky naše deti budú stále nažive, keď umrieme?). Uvedomte si, život môže byť extrémne nestály. Bez ohľadu na sumu, ktorú odovzdávate, je potrebné veľké šťastie, aby prišla presne vtedy, keď každý z vašich príjemcov peniaze najviac potrebuje. Pravdepodobnejšie je, že peniaze prídu príliš neskoro na to, aby zmaximalizovali impakt zvýšenia kvality ich životov.“
Vo väčšine prípadov ľudia najviac privítajú dedičstvo, keď im je 26 až 35 rokov. Človek vo veku 26 rokov vie pracovať s peniazmi lepšie, než človek, ktorému je 18. Súčasne si ľudia vo veku 26 až 35 zakladajú vlastné rodiny, majú deti a hoci sú peniaze užitočné vždy, v tomto období sú vítané najviac. Nie je to pritom iba o efektivite – dať deťom peniaze ešte počas svojho života znamená byť svedkom pozitívneho dopadu svojho daru a zlepšenia kvality života svojich detí.
Vek 26 až 35 rokov považujú za ideálny pre získanie dedičstva aj ľudia na Slovensku. Na začiatku roku 2023 sa na sociálnej sieti LinkedIn realizoval prieskum inšpirovaný knihou Die With Zero, do ktorého sa zapojilo 415 ľudí. 49 % z nich by najviac ocenilo zdedenie majetku vo veku 26 až 35 rokov, 26 % vo veku 36 až 50 rokov, 15 % vo veku 18 až 25 rokov a iba 10 % vo veku vyššom ako 51 rokov. Vek 26 až 35 rokov je optimálny. Preto nečakajme na smrť a dajme deťom peniaze ešte za nášho života!
.

O tom, že treba žiť teraz, sa písalo už v roku 1759

„Človek sa celý život sa naháňa za myšlienkou umelého a vycibreného odpočinku, ktorý nemôže nikdy dosiahnuť a pre ktorý obetuje skutočný pokoj, ktorý mal po celý čas na dosah. Keď by ho na konci staroby nakoniec mal získať, zistí, že v žiadnom ohľade nie je lepší ako tá skromná istota a spokojnosť, ktorú pre neho opustil. A až vtedy, v posledných chvíľach života, začína konečne zisťovať, že bohatstvo a moc sú iba neužitočné čačky.“
Adam Smith (1723-1790), 📚 Teória morálnych pohnútok (1759)

Uvedomte si svoju smrteľnosť

„V dnešnom rýchlom digitálnom svete nás neustále bombarduje záľaha podnetov – správy, sociálne médiá, emaily a nespočetné notifikácie –, ktoré v nás často vyvolávajú obavy, spôsobujú, že ich premietame do budúcnosti, upadáme do nezmyselnej roztržitosti, odpájame sa a neustále plávame v stave nepokoja.
Možno liek na túto modernú chorobu spočíva v prijatí našej smrteľnosti. Ak si uvedomíme svoju konečnosť, môžeme uprednostniť to, na čom skutočne záleží, zbaviť sa toho, na čom nezáleží, a podporiť spokojný pocit naliehavosti, ktorý nám pomôže sústrediť sa na plnší, autentickejší život v súlade s našimi najdôležitejšími hodnotami.
Potrebujem si na chvíľu požičať vašu predstavivosť. Predstavte si, že sa raz zobudíte uprostred noci v byte priateľa na 20. poschodí starej výškovej budovy na zvuky výkrikov a zápach dymu. Predstavte si, že sa dopotácate k dverám, pokúšate sa utiecť, zistíte však, že sú zamknuté, uvedomíte si, že aj okna sú zablokované, a tak niet cesty von. Predstavte si, že nakoniec podľahnete ohňu, stratíte vedomie a zomriete.
Keď vedci v štúdii z roku 2004 požiadali skupiny ľudí, aby si predstavili presne takýto scenár a potom na základe neho odpovedali na niekoľko otázok, zistili, že úroveň vďačnosti účastníkov prudko stúpla. Ľudia, ktorí absolvujú tieto cvičenia premýšľania o smrti, uvádzajú väčšiu spokojnosť so životom, väčšiu túžbu tráviť čas s blízkymi, zvýšenú motiváciu na dosiahnutie zmysluplných cieľov, väčšiu láskavosť, väčšiu štedrosť a väčšiu ochotu spolupracovať s ostatnými. V porovnaní s kontrolnou skupinou uvádzali aj nižšiu úroveň úzkosti a stresu.“
Steven Bartlett, 📚 The Diary of a CEO (2023)
.

Aj v starobe treba stále hľadať dobré veci

„Zomrieš – musíš sa s tým zmieriť. Hoci si dnes zdravý, jedného dňa nebudeš. Telo zoslabne. Čo potom? Zostane ti duša. Musíš ju nakŕmiť. Treba nájsť hlbší zmysel. O to ide. Ľudia sa príliš zameriavajú na šťastie. Nikto nebude nikdy po celý čas dokonale šťastný, pretože šťastie je premenlivé. Je lepšie sústrediť sa na veci, o ktorých vieme, že sú dobré, a tie hľadať. Potom sa šťastie stane vedľajším produktom.“
Michael Easter, 📚 Nenásytný mozog (2023)

„Cieľom života je získavanie spomienok.“
Seriál Panstvo Dawnton (2010-2015)

„Nikto na smrteľnej posteli nikdy neľutoval, že mal stráviť viac času v kancelárii.“
Bill Perkins, 📚 Die With Zero (2020)