Pán Mikloš, čo by ste urobil, keby ste bol slovenský minister financií?
Najskôr poviem, čo by som nerobil. Určite by som neriešil Sputnik a určite nie v Moskve a Budapešti. Podpredseda vlády a minister financií by mal riešiť predovšetkým plán obnovy a odolnosti, z titulu, že je aj podpredseda vlády, by mal koordinovať reformy a veľké investície, ako minister financií by sa mal určite zamerať na dlhodobú konsolidáciu verejných financií a zmeny a reformy v daňovo-odvodovej oblasti. Sústredil by som sa najmä na toto.
Minulý rok ste napísal, že “dokonalé je nepriateľom dobrého”. Očakávate, že stav slovenskej ekonomiky bude do konca roka 2021 dobrý?
Slovné spojenie, že “perfektné je nepriateľom dobrého”, sa používa v angličtine a myslí sa tým, že ak máme príliš nereálne očakávania, môžeme byť sklamaní a to môže znemožniť aj vylepšovanie zlého stavu. Či bude stav slovenskej ekonomiky koncom roka 2021 dobrý, to neviem povedať, ale obávam sa, že bude menej dobrý, ako by mohol byť, ak by sa vláda, ktorá je v súčasnosti pri moci, sústredila najmä na potrebné zmeny a reformy. Samozrejme popri boji s pandémiou, ktorý by ale tiež mohol vyzerať inak, ako vyzerá.
V roku 2020 sa na Slovensku zrušil bankový odvod. Keby bolo na vás, zrušil by ste ho tiež?
Celkom určite áno. Bankový odvod bol zavedený, keď som bol naposledy ja ministrom financií s cieľom vytvoriť dostatočnú rezervu pri možnej bankovej kríze a nie na to, aby to bol ďalší alternatívny zdroj permanentného financovania verejných výdavkov, ako sa to stalo počas vlád Fica a Smeru.
Banky na Slovensku – hodnotíte ich prácu ako dobrú? Je niečo, čo by mohli zlepšiť?
Áno. V princípe ju hodnotím ako dobrú. Nepovažujem sa za experta v tejto oblasti, aby som vedel hovoriť, v čom sú rezervy. V princípe si však myslím, že situácia je dobrá. Keď sme prišli do prvej Dzurindovej vlády po Mečiarovi, najväčšie štátne banky boli na pokraji krachu a ich ozdravenie stálo 12 % HDP, čo bola obrovská suma. Vďaka ozdraveniu, reštrukturalizácii a potom aj privatizácii v prospech renomovaných zahraničných bánk, sa však situácia veľmi zlepšila. Dôkazom bolo, že v rokoch 2008 a 2009, počas globálnej finančnej ekonomickej krízy, sme na rozdiel od mnohých vyspelých krajín nemuseli dať na záchranu alebo ozdravovanie týchto bánk ani euro.
“Globálne finančné inštitúcie podporujú trhové reformy a konkurencieschopnosť.”
Je niečo, čo podľa vás v budúcnosti môže ohroziť euro?
Celkom určite áno. Čo môže najviac ohroziť euro, sú neustále roztvárajúce sa nožnice medzi konkurencieschopnosťou severu a juhu eurozóny. Toto je problém – nie to, že jednotlivé členské krajiny majú rôznu ekonomickú úroveň. Zlé je, že sa otvárajú nožnice konkurencieschopnosti a hlavne pre krajiny juhu sa euro stáva príliš silným, čím sa ďalej dostávajú do začarovaného kruhu znižujúcej sa konkurencieschopnosti najmä ich vývozu a do nerovnováh, ktoré z toho vyplývajú.
Sú dve základné riešenia. Jedno, že to bude sever financovať, teda akási transferová únia, čo je ale politicky nepriechodné, druhé reálnejšie a udržateľnejšie riešenie je, že menej konkurencieschopné krajiny zvýšia intenzitu realizácie potrebných reforiem, a tým zvýšia svoju konkurencieschopnosť. Myslím si, že riešením nakoniec bude nejaká kombinácia transferov zo severu na juh a nevyhnutných reforiem menej konkurencieschopného juhu.
Hovoríte sever-juh. Nie je to tiež trochu východ-západ?
Môže to byť tiež aj východ-západ. Zatiaľ to východ-západ nie je, pretože nové členské krajiny doteraz zvyšovali svoju konkurencieschopnosť a nožnice naopak zatvárali. Faktom však je, že pri Slovensku môže hroziť, že sa stane v tomto zmysle “juhom”. Počas vlád vedených Ficom a Pellegrinim sa reformy nerobili a konkurencieschopnosť Slovenska začala postupne klesať. Vidíme to najlepšie na tom, ako sme sa ešte do rokov 2012-2013 ekonomicky približovali Českej republike (v HDP na obyvateľa) a ako sa odvtedy vzďaľujeme. Nielen voči Českej republike, ale i voči priemeru EÚ.
Medzi rokmi 1998 až 2006 ste bol za Slovensko guvernér Svetovej banky, guvernér Medzinárodného menového fondu a guvernér Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Čo sa riešilo, čo sa vám podarilo a ako tieto inštitúcie fungujú?
Svetová banka a Medzinárodný menový fond (MMF) sú dve najdôležitejšie globálne finančné inštitúcie. MMF má na starosti najmä makroekonomickú stabilitu, poskytuje stabilizačné pôžičky krajinám, ktoré sa dostávajú do problémov. Zároveň tieto pôžičky podmieňuje potrebnými zmenami, čo je prirodzené, pretože ak majú krajiny byť schopné tieto pôžičky vrátiť, musia byť konkurencieschopné. Aj MMF aj Svetová banka podmieňujú pôžičky, ktoré sú výhodnejšie, než by krajiny získali za trhovú cenu, reformami. Preto hrajú tieto inštitúcie veľmi dôležitú úlohu. Vidíme to na Ukrajine za posledných 6 rokov, kde nebyť tlaku hlavne MMF, by nebolo ani zďaleka toľko reforiem urobených.
Svetová banka sa na rozdiel od MMF zameriava hlavne na technickú a finančnú pomoc v štrukturálnych reformách, napríklad pri ozdravení bankového sektora alebo rôznych reformách ako je reštrukturalizácia štátnych podnikov, bankrotový systém a podobne. Európska banka pre obnovu a rozvoj má špecifickú misiu v tom, že je zameraná najmä na zvýhodnené úvery a technickú pomoc pre postkomunistické krajiny, ktoré transformovali svoj ekonomický systém z centrálne plánovaného na trhový.
Všetky tieto inštitúcie poskytujú technickú pomoc a pôžičky výhodnejšie, ako sú trhové, ale zároveň podmieňujú túto pomoc a pôžičky potrebnými zmenami a reformami.
Vyvíjajú tlak na rozvoj.
Vyvíjajú tlak na potrebné zmeny. Vnímam to ako win-win. Zmeny sú v prospech všetkých – konkrétnych krajín, ale aj veriteľov – medzinárodných finančných inštitúcií. Vďaka zmenám sú krajiny schopné peniaze vrátiť a súčasne dostať sa na udržateľnú ekonomickú trajektóriu. Ak by vlády pokračovali v nezodpovedných politikách a dochádzalo by iba k nalievaniu peňazí, potom by sa peniaze nevracali a MMF by sa nemohol zachovať zodpovedne a peniaze vracať zakladateľom a trhu, z ktorého ich získal.
Misiou týchto inštitúcií je podpora trhových reforiem a konkurencieschopnosti. Pretože fungujú globálne, majú obrovské množstvo empirických skúseností a vedia, čo funguje a čo nefunguje. Skúsenosti krajín, ktoré boli v reformách úspešné, dokážu preniesť na krajiny, ktoré ich potrebujú.
“Banky na Ukrajine fungovali ako nástroj na kradnutie peňazí z verejných zdrojov.”
Koľko rokov dopredu, sa dnes v Európe, podľa vás, dá plánovať?
Závisí od toho, čo. Niečo sa nedá plánovať vôbec …
Ekonomika, rozvoj.
Naše krajiny, bývalé postkomunistické, sú dôkazom, že plánovať na centrálnej úrovni sa nedá. Je to nezmysel. Ekonómovia ako Mises a Hayek už pred takmer sto rokmi teoreticky odôvodňovali, že sa to nedá, prax centrálne plánovaných ekonomík dokázala, že sa to naozaj nedá. Zároveň to však neznamená, že plánovanie nemá zmysel. Plánovanie má zmysel na úrovni korporácií. Plánovanie, ale aj isté predvídanie, prognózy, dokonca aj dlhodobé, majú zmysel napríklad v demografii, v ktorej je iba niekoľko parametrov ako pôrodnosť, úmrtnosť, migrácia, ktoré viete pomerne presne plánovať a predikovať do budúcna. V ekonomickej oblasti … viete … ja som študoval kedysi taký odbor, volal sa prognózovanie a dlhodobé plánovanie. Bolo to v 80. rokoch, všetci boli uhranutí magickým dátumom 2000 a ako huby po daždi sa množili prognózy a plány, čo bude. Nakoniec sa ukázalo, že to bolo takmer vždy inak. Odvtedy viem, že prognózovať budúcnosť je ťažké a keď neviete prognózovať, tak je veľmi ťažké aj plánovať. Samozrejme, každý jeden štátny rozpočet je plán. Potrebujete na to makroekonomickú prognózu a tá sa dá robiť na niekoľko mesiacov, na jeden rok dopredu. Už ale dva, tri roky prognózovať dopredu, je veľmi neisté.
Bol ste poradca ukrajinského premiéra. Čo sa podľa vás na Ukrajine zlepšilo?
Na Ukrajine sa na jednej strane – a teraz sa bavíme od obdobia od Euromajdanu, čiže od roku 2014 – zmenilo veľmi veľa a k lepšiemu, na druhej strane sa toho nezmenilo dosť, aby sme mohli povedať, že tam už funguje trhová ekonomika a systém je zásadne nezvratný. Predtým bol na Ukrajine skorumpovaný, nefunkčný, oligarchický systém, za posledných 6 rokov sa postupne veľa zmenilo k lepšiemu. Najväčší pokrok bol dosiahnutý celkom určite v makroekonomickej stabilizácii, vo vyčistení bankového sektora, v práci centrálnej banky, ktorá je naozaj nezávislá, profesionálna a je najväčším príkladom úspechu na Ukrajine. Ukrajina má stabilnú makroekonomickú situáciu, udržateľné verejné financie a stabilný, pričom zároveň pružný, plávajúci kurz. Podarili sa niektoré štrukturálne reformy, ako napríklad verejné obstarávanie a dôchodková reforma. Na ilustráciu, v roku 2014 dávala Ukrajina až 17 % HDP na dôchodky, napriek tomu boli dôchodky nízke a bol v nich neuveriteľný neporiadok. Dnes má Ukrajina udržateľný dôchodkový systém a podiel z HDP, odvádzaný na dôchodky sa znížil zo 17 %zhruba na 10 %. Čiastočne sa urobila aj daňová reforma, deregulovali sa ceny plynu, tepla a elektriny pre domácnosti, čo bola nesmierne sociálne aj politicky citlivá záležitosť. Reorientoval sa ukrajinský zahraničný obchod a ekonomika. Predtým bolo najväčším obchodným a investičným partnerom Rusko, dnes je to z hľadiska jednotlivých krajín Čína a z hľadiska blokov EÚ. Dochádza k postupnej reštrukturalizácii ekonomiky, stále sú tam však obrovské rezervy a problémy.
Spomenuli ste ukrajinské banky. Približujú sa k úrovni slovenských bánk alebo je tam stále rozdiel?
Rozdiel je najmä v tom, že stále nesú veľkú záťaž zlých úverov. Podiel zlých úverov v ukrajinských bankách ešte aj dnes prekračuje úroveň 50 % všetkých úverov. Postupne sa to však zlepšuje, tento podiel bol kedysi omnoho vyšší. Pred šiestimi, siedmimi rokmi pôsobilo na Ukrajine okolo 200 bánk, dnes je to menej, než 100. Viac ako 100 bánk bolo zatvorených regulátorom, pretože nemali dostatočnú kapitálovú primeranosť a fungovali v zásade ako práčky peňazí. Vyberali peniaze od ľudí, potom ich poskytovali spriazneným firmám. Firmy peniaze nevracali a sporitelia boli uspokojení z fondu ochrany vkladov. Banka vlastne fungovala ako nástroj na vyťahovanie peňazí – kradnutie peňazí – z verejných zdrojov – z fondu ochrany vkladov. Toto bolo zásadne zmenené, keď viac ako 50 % bánk bolo zavretých, pričom takmer všetky boli súkromné. Na Ukrajine je dnes viac ako polovica aktív bankového sektora v štátom vlastnených bankách, je to však najmä preto, lebo najväčšia ukrajinská banka, PrivatBanka, patriaca neslávne známemu oligarchovi Kolomojskému, bola na konci roka 2016 zoštátnená (bola príliš veľká a systémovo dôležitá, aby bola zatvorená). Kolomojskyj odmietol navýšiť základné imanie z vlastných zdrojov, banka bola pritom mínusová. Kolomojskyj robil presne to isté, čo iní – kradol peniaze z vlastnej banky. Čo možno nedáva ľuďom zmysel, bankovníctvo je však špecifická oblasť, v ktorej bankári pracujú s cudzími peniazmi a on tak nekradol svoje peniaze, ale cudzie peniaze. Keď po zoštátnení najala ukrajinská centrálna banka forenzný audit firmy Kroll, ten zistil, že Kolomojskyj a ďalší vlastník Bogoljubov ukradli len za 3 roky z banky 5,5 miliardy dolárov. Čo bola suma, ktorú štát musel kapitalizovať – vložiť do banky. Dnes sa jedná o vysoko ziskovú banku. Celkovo už dnes banky fungujú na Ukrajine úplne inak. Dohľad centrálnej banky je prísny a profesionálny. Banky, ktoré nechceli byť zavreté, museli navýšiť základné imanie a podliehajú tomuto dohľadu. Related party crediting – financovanie spriaznených firiem – už nie je možné.
Nepredstaviteľné pre nás.
Áno. A toto bol model, dovolím si povedať, takmer všetkých ukrajinských bánk, ktoré boli zatvorené. Aj niektorých, ktoré neboli, ale tam vlastníci museli navýšiť základné imanie.
Osobné otázky: Kedy ste v živote najviac finančne stratil?
Najviac, keď som raz stratil 500 korún. Najviac to bolo, pretože som mal asi 15 alebo 16 rokov, polovicu prázdnin som brigádoval na roľníckom družstve, zarobil vtedy 600 korún a z nich 500 som stratil. To bola relatívne moja najväčšia strata. Na tomto je vidieť, že všetko je relatívne.
“Veľmi dôležité je dnes kritické myslenie.”
Sporíte si na dôchodok?
Áno.
Čo vás v čase dospievania inšpirovalo dať sa na ekonómiu?
Chcel som študovať právo. Za to, že som ho neštudoval, mohol rok 1968 a to, že môj otec sa angažoval v roku 1968. Bol reformný komunista a po vstupe sovietskych vojsk si odmietol sypať popol na hlavu. Vyhodili ho zo zamestnania (bol právnik, v tom čase predseda súdu) aj z komunistickej strany. Ja som chcel po gymnáziu ísť študovať právo, ale riaditeľ gymnázia mi veľmi jasne oznámil, že na právo mi kvôli otcovi nemôže dať odporúčanie. V 79. roku nemať odporúčanie zo strednej školy znamenalo, že bola nulová šanca sa na školu dostať. Vždy som inklinoval skôr k spoločenským vedám a zistil som, že ekonómia je škola, na ktorú je najväčšia šanca, že ma vezmú, aj že dostanem od riaditeľa odporúčanie.
Je v rámci ekonómie alebo financií niečo, čo by ste rád urobil alebo dosiahol?
Bol by som rád (a snažím sa o to), keby som mohol naďalej ovplyvňovať verejnú debatu na Slovensku a prípadne aj inde v prospech potrebných zmien a reforiem. V prospech zodpovednej a kompetentnej ekonomickej politiky. Považujem za dôležité z hľadiska ekonomickej a ekologickej udržateľnosti a z hľadiska akejsi zodpovednosti voči budúcim generáciám. Som už vo veku, kedy mám oveľa viac za sebou, ako pred sebou, mám prvého vnuka, druhého na ceste, myslím, že ľudia, ale najmä politici, by mali oveľa viac myslieť na budúce generácie.
Vysvetľoval ste niekedy svojim vlastným deťom, ako fungujú peniaze, ako funguje ekonomika?
Trochu áno, ale menej, ako by bolo potrebné. Asi preto, že kým boli deti, tak som naozaj bol v pozícii, kedy som nemal veľa času, to ale nič nemení na tom, že som si ho mal nájsť. O ekonomických témach sme sa až tak veľmi nebavili, skôr sme sa bavili o tých politických. Vysvetľoval som im, aké to bolo, keď som ja bol dieťa, ako fungoval alebo skôr nefungoval komunizmus, aké je to zlé, keď nie je sloboda, keď človek nie je slobodný a je obmedzovaný, čo musím povedať, že ťažko chápali, pretože sa narodili jedno rok pred pádom komunizmu a druhé rok po. Vyrástli v úplne iných pomeroch. To, aby si vážili slobodu a nepovažovali ju za samozrejmosť, som považoval za dôležitejšie, než ekonomické školenia. Keď sme im vraveli, že sme nemohli so ženou na svadobnú cestu do Juhoslávie, pretože nás komunisti nepustili, alebo že som videl prvýkrát more, keď som mal skoro 30 rokov, tak nechápavo krútili hlavami a vraveli: “Prečo ste si nezobrali pas a nešli? ” Bolo to pre nich nepochopiteľné. Preto si myslím, že je dôležité, aby si aj ľudia, ktorí nezažili neslobodu, vážili slobodu, pretože sa ukazuje a ukazuje sa to všade (veľmi dobre u našich južných a čoraz viac aj severných susedov), že o slobodu je treba neustále bojovať.
Minimálne proti dezinformáciám.
Aj. Aj proti tým, ktorí chcú zneužívať ľudské obavy, strach, závisť, nenávisť, aby si uzurpovali moc a obmedzovali slobodu iných.
Problém dnešnej doby je zorientovať sa v informáciách. Odkiaľ vy v súčasnej dobe čerpáte najviac finančné a ekonomické informácie? Aké kanály sledujete?
Keď som študoval alebo učil na ekonomickej škole v Bratislave, neexistoval internet, knihy zo západu boli zakázané a problémom bol nedostatok informácií. Dnes je prebytok informácií. Preto je veľmi dôležité kritické myslenie a vzdelanie. Ja som si v posledných rokoch veľmi obľúbil podcasty. Počúvam pomerne veľa podcastov renomovaných zahraničných médií. Môžem urobiť reklamu?
(palec hore)
Existuje taká aplikácia, Curio, ktorú veľmi odporúčam, kde sú prerozprávané články z Wall Street Journal, Financial Times, The Economist a ďalších médií. Ďalšia, veľmi dobrá aplikácia, je Blinkist, kde je zhruba do 15 minút prerozprávaná pointa knihy. Nie však fiction, ale odborno populárnych kníh – ekonómia, sociológia, história, psychológia, životný štýl, management a tak ďalej. V poslednom čase počúvam tieto dve aplikácie veľmi často.